História

História

Nad obcou sa nachádzalo výšinné sídlo už v mladšej dobe bronzovej. Toto obdobie znamenalo pre praveké ľudstvo dôležitú etapu v jeho vývoji. Najcharakteristickejšími znakmi hmotnej kultúry tohto obdobia je výroba bronzových predmetov, ktorá súvisela s rozvojom ťažby medi a cínu a so vznikom nových špecializovaných remesiel, ako kovotepectvo, kovolejárstvo, hutníctvo.
Na území Ozdína sa v tomto období nachádzalo hradisko s rozvinutou kyjatickou kultúrou, ktorá pôvodne vychádzala z pilinskej kultúry. Táto vznikla v priebehu 15. storočia pred Kr. a koncom 12. storočia pred Kr. sa vplyvom lužickej, gávskej kultúry a nových kultúrno-spoločenských pomerov transformovala do kyjatickej kultúry.

Hrad Ozdín bol postavený neďaleko starého hradiska a podľa mena mohol byť slovanským hradiskom. Prvá zmienka o ňom sa spomína v liste z roku 1275, kde si pred súdom (Compromissionale Judicium) delili členovia rodu Turičovcov paláce hradu.Takýto typ hradu ako bol postavený v Ozdíne pripomínal mottu - najjednoduchšiu formu stavby hradu, častú v západnej Európe. Staršie jadro hradu tvorila hranolová veža obohnaná zemným valom. Vrchol kopca okolo veže postupne opevnili trojitým valom. Vo vnútri opevnenia stál hranolový palác s cisternou na nádvorí a dve obranné valcové veže.
V tomto období bol Ozdín majetkom rodu Turičovcov, z ktorého najskôr pochádzala vetva Ettrovcov, synovia Michala - Blažej, Peter a Beňadik. Títo dedične vládli touto časťou Novohradu.




Z tých čias sa zachovala aj vzácna listina písaná goticko-slovanskými a gréckymi literami. Ozdínsky hradný pán v nej píše svojej sestre Kataríne, aby prišla na ozdínsky hrad, pretože sa obával útoku Tatárov. Starší autori datujú list do roku 1279 a 1282, niektorí až do roku 1587. Väčšina sa však prikláňa k roku 1482.
Keby bol list pravý, značil by, že Turičovci boli Slováci, že hovorili i v rodinnom kruhu po slovensky, a tak si aj dopisovali.
Majiteľom hradu bol začiatkom 15. storočia rod Ettre z Kalinová, kým ho neobsadili české Jiskrove vojská. Ettreovci na hrade vládli až do roku 1451. Vieme, že Ján Jiskra z Brandýsa ovládol v polovici 15. storočia všetky strategické, kľúčové hrady a mestá v Novohrade, ako Halič, Ozdín, Zagyva, Salgó, Fiľakovo, Sečany, Lučenec a iné.
Obdobie jiskrovcov či bratríkov v Novohrade nevieme časovo a priestorovo presne lokalizovať. Novšia regionálna literatúra tomuto problému nevenuje pozornosť, údaje zo staršej vzájomne nesúhlasia a aj najnovšia maďarská regionálna historiografia trpí na niektoré základné nepresnosti. Chýbajú predovšetkým doklady o násilnom vojenskom obsadení Novohradu jiskrovcami.

Na základe listiny z roku 1454, kde sa hrad spomína pod menom Castrum Osdyn vieme, že Jiskrovo vojsko, ktoré získalo hrad od rodu Ettreovcov, vybudovalo okolo kostola murovanú ohradu, dobylo hrad a z kostola spravilo obrannú pevnosť. Z tých čias pochádza aj pomenovanie Ozdína – Uzdín.Hrad spomína aj kronikár Antonio Bonfini v roku 1460 pod názvom Uzdin.
Na sneme pri korunovácii kráľa Mateja dňa 29. marca 1464 bol vydaný dekrét, ktorého 10. odstavec pojednáva otázku zbúrania hradov, namierenú proti bratríkom. Kráľ stanovil termín do turíčnych sviatkov, no ten sa však v tak krátkej dobe nemohol realizovať. Aký osud postihol ozdínsky hrad, nevieme. Možno po odchode bratríkov časom schátral, alebo ho zničili kráľovskí vojaci na základe kráľovského nariadenia z roku 1464.
Dnes sa na jeho mieste nachádzajú len ťažko rozoznateľné, lesom porastené ruiny hradu. Len pomenovanie vrchu, Vrch hrad, na ktorom sa hrad vypínal, pripomína jeho niekdajšiu slávu. Susedný vrch, nazývaný ľudovo Chropča, môže mať svoj názov odvodený a ľudom tradovaný z pôvodného hrob - mohlo tam byť v minulosti pohrebisko viažuce sa na obdobie jiskrovcov a bratríkov.
Obsadenie uhorskej nížiny Turkami v roku 1541 nebolo definitívne. Už o niekoľko rokov neskoršie prekročili turecké jednotky Dunaj a Ipeľ - začalo sa pustošenie južných slovenských stolíc. Po dobytí Ostrihomu v roku 1543 podnikali Turci ničivé výpravy do údolia Váhu, Hrona a Nitry. Na ochranu pred nebezpečenstvom sa prebudovali mnohé hrady (Šahy, Beňadik, Gýmeš, Čabraď, Fiľakovo, Hajnáčka, Levice a iné) a stavali sa nové opevnenia. Jedna z najväčších pevností bola postavená v Nových Zámkoch so stálou vojenskou posádkou. Na ohrozených územiach si ľud staval strážne veže - ''vartovky'' a rôzne signálne zariadenia určené na pozorovanie a výstrahu pred blížiacim sa nebezpečenstvom.

V roku 1544 začali Turci ohrozovať Novohrad z juhozápadu. Po obsadení hradov Novohrad a Szanda dospel krajinský snem v roku 1546 k rozhodnutiu vybudovať opevnené línie Levice - Šahy - Drégeľ - Ďarmoty - Sečany - Buják - Pásztó. Hrad Fiľakovo si opevnil sám majiteľ František Bebek. Po jeho dobytí dňa 4. septembra 1554 sa stal baštou fiľakovského sandžaku. Odtiaľto Turci podnikali lúpežné výpravy až k banským mestám na strednom Slovensku. Po Fiľakove sa Turkom podarilo v roku 1575 dobyť i hrady Modrý Kameň, Divín a Drieňov.

O existencii ozdínskeho hradu z čias tureckej invázie toho veľa nevieme. Historické pramene chýbajú, k hradu sa viaže len povesť. Ak však pripustíme, že sa daná povesť opiera o skutočnosť, ktorá sa tradovala z generácie na generáciu, potom hrad aj v tomto období existoval, ba dokonca čelil tureckému útoku. Táto povesť rozpráva o tom, ako ozdínsky hrad obliehalo turecké vojsko na čele s pasom menom ALI.

Ozdín na prahu novoveku (16. -18. storočie)

V roku 1548 sa obec Ozdín stala majetkom Františka Bebeka, bývalého kapitána fiľakovského hradu. Ako katolík bol nepriateľom reformácie, a tak aj obec bola katolícka. Náboženský charakter obce sa zmenil pravdepodobne až v 2. polovici 16. storočia, približne okolo roku 1573, kedy na svätobeňadickom konvente dostal obec Ozdín spolu s Turičkami, Málincom, Bystričkou, Rovňanmi a Mládzovom zemepán Ján Balassa, podporujúci reformáciu. V roku 1598 bola obec súčasťou majetku Mikuláša Orlého, v roku 1688 ju spravoval gróf Štefan Koháry, ktorého rod sa spomína v súvislosti s hradmi Fiľakovo, Sitno a s hradom Čabraď. V roku 1720 v Ozdíne spísali 17 domácností. Od roku 1770 tu boli zemepánmi Szentyványiovci (Svätojánski). Členmi tohto rodu boli Ján, Michal, František a Farkaš, žijúci v Budapešti. Vládli nielen v Ozdíne, ale aj v Málinci, Brezničke, Uhor skom, Cinobani, Rovňanoch. Od 10 januára 1731 sa v Ozdíne začala viesť cirkevná matrika pod názvom Albus. Písať ju začal tamojší evanjelický farár Martin Kristián Kolbany (Martini Christiani Kolbani). Bola písaná v slovenčine až do roku 1800. V roku 1773 niesla obec názov Ozdiny. Na základe nariadenia cisára Františka Jozefa H. o sčítaní ľudu sa môžeme dozvedieť, že v roku 1785 žilo v Ozdíne 9 poddanských a 2 želiarske rodiny, všetci Slováci, že obrábali 20 katas trálnych jutár (kj) ornej pôdy, 20 kj klčovísk a 18 kj lúk. Obec mala jeden mlyn, ktorého ročný zisk predstavoval 10 zlatých a ostatné zisky obce za rok z rôznych remesiel predstavovali ďalších 20 zlatých. Podľa záznamov od roku 1808 obec nesie názov Ozdín.

Ozdín po nástupe kapitalizmu v 19. a začiatkom 20. storočia

19. storočie prinieslo mnoho zmien v oblasti spoločenského a hos podárskeho života. Najväčším prínosom bolo zrušenie poddanstva v Uhorsku roku 1848, ktoré sa bezprostredne dotýkalo väčšiny roľ níckeho obyvateľstva na Slovensku. No postavenie roľníkov bolo i naďalej ťažké. Sprevádzala ho chudoba a hladomor, ktoré zúrili v krajine. Do značnej miery k takémuto stavu prispievala veľká negramotnosť roľníckeho ľudu a alkoholizmus, ktorý bol v tom čase roz šírený na slovenských dedinách. Situácia sa nezlepšila ani v 2. polovici 19. storočia. Okrem biedy, ktorá sprevádzala roľníkov od narodenia až po smrť, pridal sa k nej i národnostný útlak zo strany maďarskej vrchnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Takéto neutešené pomery nútili mnohých Slovákov opustiť svoje domovy. Niektorí chodili do sveta dočasne, na zárobky, iní ich však opúšťali natrvalo. Boli to predovšetkým Spojené štáty americké a Kanada, kam na konci 19. storočia odchádzali celé slovenské rodiny.

Takýto priebeh bol typický aj pre Ozdín. Avšak najväčšou tragédiou tohto storočia bola pre obec zákerná nemoc - cholera, ktorá sa ňou prehnala až dvakrát. V roku 1831 si vyžiadala 30 ľudských životov a v roku 1873 ďalších 15. Nebolo to však po prvýkrát čo sa tu objavila. Prvé zmienky o tejto nemoci siahajú až do roku 1676.

Tento neblahý jav sa prejavil najmä v demografickom vývoji obce. V priebehu 60-tych rokov tu poklesol počet obyvateľov približne o šesťdesiat, čo v konečnom štádiu znamená, že kým v roku 1828 bolo v obci 51 domov so 461 obyvateľmi, v roku 1890 to bolo už len 408 obyvateľov. Na konci 19. storočia bol Ozdín čisto slovenskou obcou. Patril pod notariát v Uhorskom, pod súdnu stolicu v Balážskych Ďarmotách, berný úrad mal v Lučenci a poštu v Málinci. K Ozdínu patrila aj osada - Šutová jama. Podľa súdobých záznamov stálo v roku 1900 v obci 80 domov, v ktorých žilo 409 obyvateľov. Celková rozloha ozdínskeho chotára predstavovala 1347 kj.

20. storočie vítali obyvatelia Ozdína s nadšením a očakávaniami. Verili, že nové storočie im prinesie mnoho zmien, smerujúcich k zlepšeniu ich života a prinesie pokoj, mier. Toto nadšenie však netrvalo dlho. Rok 1914, t. j. rok začiatku prvej svetovej vojny, prerušil pokojný tok života v ich obci. Všetok záujem ľudí sa sústreďoval na jedinú vec - na vojnu. Rodiny, ktorých členovia boli citovaní mobili začnou vyhláškou, sa ocitli v tom najhoršom položení. Mobilizácia, ktorá prebehla v júli 1914, neobišla takmer žiadneho schopného muža do 42 rokov, neskoršie až do päťdesiatky. Obyvatelia pozorne a zároveň s obavami sledovali správy o jednotlivých bojoch na rozhodujúcich frontoch vojny. Zdĺhavá vojna, ktorá priniesla milióny obetí na obidvoch stranách frontu, si svoju krutú daň vyžiadala aj v Ozdíne. Z tohto chotára padlo 7 mužov (Ján Števčina, Ján Mlynár, Juraj Matúš, Ján Prečinský, Ján Búth, Ján Jakuba, Martin Spišák), a to hlavne pri Piave v Taliansku, ale aj v Rumunsku, na ruskej Sibíri či vo Francúzsku.

Medzi svetovými vojnami

Koniec 1. svetovej vojny v novembri 1918 priniesol obyvateľom Ozdína značnú úľavu. Už počas vojny bolo jasné, že monarchia padne a utláčané národy, ktoré v nej žili, budú mať možnosť konečne získať vytúženú slobodu. Prijatím Martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou (SNR) dňa 30. októbra 1918 sa vtedajšia politická reprezentácia Slovákov definitívne rozhodla rozísť s Uhorskom. Slováci pocítili národné oslobodenie, hoci zvíťazila idea česko-slovenského politického národa. Realizácia tejto myšlienky však nebola až taká jednoduchá. Nová maďarská vláda sa snažila udržať integritu Uhorska. Tieto snahy vyvrcholili dňa 16. júna 1919 vyhlásením Slovenskej republiky rád v Prešove. V tomto období obsadili maďarské vojská tzv. severnou výpravou takmer 1/3 slovenského územia.

Tieto udalosti neobišli ani Ozdín. Ako píše kronikár: ''...maďarskí boľševici prišli i na Ozdín, kde hneď zostavili svoje rady vyvoliac si na čelo správy obce najzaostalejších občanov. Rečnili, hrozili šibenicou, alebo zastrelením každého, kto by sa opovážil len muknúť. Boli ubyto vaní v učebni školy. Po dvojmesačnom šarapatení však obec opustili.“

Život na dedine počas l. ČSR nebol jednoduchý. Bol poznačený hospodárskou a peňažnou krízou, ako aj neúrodnými rokmi, napr. rokom 1934. Špecifikom nového štátu bol jeho demokratický charakter a pluralitný systém, t.j. množstvo politických strán. Po vzniku ČSR bola najsilnejšou politickou stranou Československá sociálno demokratická robotnícka strana. Jej súčasťou bola aj slovenská sociálna demokracia, čím sa stala celorepublikovou stranou. Medzi najväčšie slovenské strany patrila na Slovensku Slovenská ľudová strana (SĽS) - strana slo venských katolíkov a Slovenská národná strana (SNS) - strana slovenských evanjelikov. Čo sa týkalo politickej správy Slovenska, prevzal sa uhorský systém, ktorý sa prispôsobil československým pomerom.

Ozdín patril po vzniku ČSR do Novohradskej župy. V tomto čase tu žilo 388 obyvateľov, 174 mužov a 214 žien v 78 domoch. Obec bola evanjelická s počtom 354 evanjelikov a 32 rímskokatolíkov. Takmer všetci boli slovenskej národnosti, len 5 prisťahovalcov sa hlásilo k národnosti maďarskej. Zvláštnosťou obce bolo to, že tu nežil ani jeden žid, ani Cigáň. I po roku 1920 patril Ozdín naďalej pod notariát v Uhorskom spolu s Bystričkou, poštu mal v Rovňanoch. Najbližšia četnícka stanica bola v tom čase v Málinci.

Po prijatí zákona o organizácii politickej správy (č. 125/1927 zb), známy tiež ako organizačný zákon, boli bývalé župy zrušené a ČSR sa rozdelila na krajiny, ktoré sa ďalej delili na okresy. Takže od polovice roku 1928 Ozdín pripadol do novovzniknutého okresu Lučenec.

Čo sa týkalo politickej štruktúry, v obci mala zastúpenie len jedna politická strana, a to Republikánska strana československého venkova, tzv. agrárna strana, čo vyplývalo z poľnohospodárskeho zamerania obce. Len zopár jedincov sa hlásilo k sociálnym demokratom. Je zaují mavé, že k SNS ako k strane slovenských evanjelikov sa nehlásil nikto. Medzi ďalšie zaujímavosti patrilo i nariadenie Okresného úradu (OÚ) v Lučenci z roku 1930, v ktorom novohradským obciam prikazuje voliť za starostov výlučne občanov československej štátnej príslušnosti, pretože v niektorých obciach, takmer 12 rokov po vzniku ČSR, stáli na ich čele maďarskí štátni príslušníci. Aj tento fakt svedčí o tom, ako ťažko sa mnohí Maďari zmierovali s myšlienkou, že pripadli do ČSR. Hoci takéto nariadenie dostala aj obec Ozdín, nemala s ním problémy, pretože Ozdínčania boli od nepamäti Slováci, a tak aj ich starosta, Pavel Struhár, bol Slovák, rodák z Ozdína, príslušník československej štátnosti.

Významný rok, ktorý ovplyvnil chod obce, bol rok 1938. V tomto roku muselo Československo odstúpiť Nemeckej ríši Sudety. Mobilizácia, vyhlásená v noci z 23. na 24. septembra 1938 asi o pol 11 hod., volala do zbrane aj ozdínskych bojaschopných mužov. Gazdovia pripravili kone aj povozy, ale nakoniec bola mobilizácia odvolaná.

Netrvalo dlho a žalostné dni prišli aj na Slovensko. Po viedenskej arbitráži dňa 2. novembra 1938 obec Ozdín stratila svoje najbližšie hospodárske a kultúrne stredisko tohto kraja - Lučenec. Nový okres bol zriadený v Lovinobani. Voľby do slovenského snemu dňa 18. decembra 1938 v obci prebiehali v tichosti, bez akéhokoľvek agitovania, pretože od 6. októbra bol v platnosti zákon, podľa ktorého už existovala len jedna politická strana.

Po rozpade Československa sa útočnosť Nemecka naďalej stupňovala. Na jar roku 1939 Hitler predložil územné požiadavky aj Poľsku. Dňa 1. septembra 1939 vtrhli nemecké vojská do Poľska, začala sa druhá svetová vojna.

Ozdín v podmienkach Slovenskej republiky

Vznik Slovenského štátu dňa 14. marca 1939 obyvateľov obce potešil, ale na druhej strane vyvolal obavy či sa štát udrží. V tomto roku sa uskutočnila druhá mobilizácia na ochranu novovzniknutej republiky. Z obce narukovalo 28 mužov. Dňa 3. februára 1940 bola v tejto prevažne evanjelickej obci založená organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Po napadnutí Sovietskeho zväzu (ZSSR) Ne meckom dňa 22. júna 1941 bolo v obci cítiť obavy z ďalšieho vývoja. Na mimoriadne cvičenie boli povolaní štyria záložníci, ale po cvičení sa hneď vrátili domov. Po vstupe Slovenska do bojov na východnom fronte proti ZSSR neobišli povolávacie rozkazy ani Ozdín. Z obce v roku 1942 narukovali dvaja muži (Ján Ďuriška, Štefan Marcík) a o rok neskôr ďalší dvaja (Ján Spišák, Gejza Kalafús), ktorí skončili v sovietskom zajatí. Hoci 2. svetová vojna v rokoch 1940 až 1944 zúrila takmer v celej Európe, na Slovensku, teda aj v Ozdíne, mala pokojný priebeh. Ľudia ju pociťovali len tak, že mnohí manželia a synovia museli opustiť svoje domovy a narukovať za hranice štátu.

Situácia sa radikálne zmenila v roku 1944. Už v lete sa všeobecne tušilo, že ľudácky režim sa rúti ku koncu. Nasvedčovali tomu aj nariadenia OÚ v Lovinobani adresované občanom obce. Medzi ne patrilo napr. povinné zatemnenie súkromných a verejných budov od 21 00-5 00 hod., zriadenie protileteckých krytov v obci. Bodkou všetkého bolo vyhlásenie mobilizácie 26. septembra 1944, ktorá sa týkala všetkých mužov do štyridsať rokov. Aj z Ozdína museli mnohí manželia a synovia narukovať. Medzi nimi boli napr. P. Činčurák, J. Spišák - Chudákove, Kamas, Ozdinec, Števčina a ďalší. Väčšina z nich bola zajatá buď na východnom Slovensku, alebo pri Banskej Bystrici.

Avšak týmto smutným nariadeniam predchádzala radosť spojená s prepuknutím Slovenského národného povstania (SNP) dňa 29. augusta 1944. Po vypuknutí SNP sa jeho organizačným centrom stala Banská Bystrica. Tento protifašistický prevrat zabezpečili dôstojníci a vojaci. Pripravili prvé výzvy k národu - Proklamáciu vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu predsedníctva ústredného národného výboru, ktoré obe odvysielal Slobodný slovenský vysielač o 11 00 hod. dňa 30. augusta 1944. V Banskej Bystrici zároveň vznikol aj prvý celoslovenský povstalecký orgán - Veliteľstvo l. čs. armády na Slovensku. Na je ho čele stáli velitelia, gen. J. Golian a od 8. októbra 1944 gen. R. Viest.

Podobne ako na celom Slovensku i ľud v Ozdíne prijal tieto správy vďačne a s radosťou. Svedčí o tom aj fakt, že sa na mnohých domoch objavili národné zástavy. No po potlačení povstania ľud stŕpol. Našťastie kvôli blížiacemu sa frontu Nemci nestačili nikoho vyšetrovať. Ozdínčania boli tiež vzorní, nikoho spomedzi seba neudávali. V obci a jej okolí sa objavilo mnoho partizánov. Občania sa pritom zachovali rôzne. Jedni sa dobrovoľne hlásili do zbrane, ale boli aj takí, čo robili všetko preto, aby rukovať nemuseli. Celý čas sa počas povstania v obci ukrývalo vyše 100 ľudí, zvlášť z Československej dunajskej plavby.

Na oslobodené územie prichádzalo do Banskej Bystrice veľké množstvo utečencov, ktorí utekali z bojových pásiem. Evakuačná kancelária SNR v Banskej Bystrici žiadala o pomoc všetky obce a mestá, v ktorých sa nebojovalo, aby týchto utečencov prijali a podľa možnosti ich aj zamestnali. Takáto žiadosť došla i do obcí Lovinobanského okresu, ktorej vyhoveli. V obciach uhorského notariátu bolo prichýlených 156 utečencov, a to nasledovne: v Ozdíne 90, Rovňanoch 50, Uhorskom 48, Hradišti 30 a Krnej l0. Na tieto udalosti nemecká armáda okamžite zareagovala. Povstalecké územie sa podarilo udržať len 61 dní, a potom nastali ťažké časy aj pre Slovensko. Nemecké okupačné jednotky sa kruto pomstili i na civilnom obyvateľstve. Zverstvá, o ktorých ľudia vedeli len z počutia, sa odrazu stali realitou.

Na Vianoce 1944 spoznali nemeckú armádu aj Ozdínčania. Obcou sa často tiahli dlhé kolóny nemeckých vojsk. Na Štefana sem prišli tri nemecké pracovné zákopové brigády 107 budovať opevnenia okolo dediny. K nim sa neskôr pridali dve roty maďarských Rumunov z Erdelu. Miestne obyvateľstvo muselo tiež pomáhať kopať zákopy. Spomínané vojská sa v obci správali slušne, hoci boli na ťarchu.

Dňa 3. januára 1945 prišiel front i sem. Nemecké vojská opustili dedinu v noci smerom na Málinec. Ráno tu už boli Rusi. Táto situácia sa však čoskoro zmenila. Dňa 14. januára 1945 napadli dedinu opäť Nemci, teraz však už z opačnej strany od Turičiek. Rusi, ktorí z dediny ušli, ostreľovali nemecké jednotky z vrchu Čerťaž nad obcou. Keď vytlačili Nemcov, celá dedina ich vítala ako bratov, mnohí od šťastia plakali. Ich radosť však netrvala dlho. Na druhý deň, t.j. 15. januára asi o 11 hod., začali Nemci opätovný útok na obec. Rusi nevydržali odpor a z dediny ustúpili. Počas útoku boli traja ľudia zabití (Pavel Jaško, Zuzana Števčinová, Ján Jančo st.) a jeden ranený (Ján Števčina).

Obsadenie nemeckým vojskom trvalo nekonečných 14 dní. Za tento čas sa strieľalo dňom i nocou. Väčšina ľudí bola poschovávaná po pivniciach. V dedine nebolo domu, čo by nebol poškodený. Nemci rabovali majetok, kone, kravy, ošípané, jačmeň, šatstvo, potraviny atď. Tieto strašné dni sa ukončili v noci 27. januára, keď Nemci bez boja ustúpili. V Ozdíne nastala opäť radosť, keď sa tam objavili Rusi, ale aj rozhorčenie nad tým, čo robili. Podobne ako Nemci i oni okrádali už dosť zbedačený ľud a nadôvažok, údajne na pohoršenie celej obce, ktorá pod vplyvom Modrého kríža odmietala požívanie alkoholu, veľmi veľa pili. Ešte počas týchto bojov vznikol v Ozdíne Národný výbor (NV), ktorý tvorili 12 členovia. Jednou z hlavných úloh tohto výboru bolo i zisťovanie, ktorí obyvatelia spolupracovali a boli členmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), Hlinkovej gardy (HG), Hlinkovej mládeže (HM) či iných organizácií, podporujúcich fašistický režim. Na základe správy NV z konca roku 1944 sa môžeme dozvedieť, že 49 obyvateľov obce bolo členmi týchto organizácii, hoci po ich zákaze všetci do jedného uviedli, že ich vstup do nich bol vynútený. Takže voči nikomu neboli vyvodené dôsledky.

Ozdín v rokoch 1945-1948

Po prechode frontu sa ľudia pustili do rekonštrukcie svojich domov. V prvom rade to boli strechy a obloky, ktoré museli opraviť kvôli zime a neskoršie, keď sa oteplilo, v opravách pokračovali. Po úpravách dediny sa odstránili aj mínové polia. Ešte v čase potlačenia SNP sa i niektorí obyvatelia Ozdína dostali do zajatia. Nikomu sa však nič nestalo a po vojne prišli domov. Hoci vojna skončila, svoje obete si vyberala aj potom. Po nemeckej i sovietskej armáde tu ostalo množstvo nevybuchnutej munície, ktorá zmrzačila a zabíjala najmä zvedavých chlapcov.

Rok 1946 bol prevratný pre celú dedinu. V tomto roku sa začala elektrifikácia celej obce. V Československu bol prijatý dvojročný plán, v rámci ktorého sa obecné zastupiteľstvo zaviazalo vybudovať vodovod, kúpalisko, obecné mosty, ktoré zničila vojna a zaviesť telefón.

V máji 1946 sa konali voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia. Voľby sa skončili víťazstvom Komunistickej strany Československa (KSČ) v celej ČSR a to zásluhou českých krajín. Avšak na Slovensku bola situácia iná. Prevažná časť obyvateľstva sa hlásila ku kresťanským a demokratickým zásadám. To sa potvrdilo aj vo voľbách, v ktorých Demokratická strana (DS) získala 62 % a komunistická strana iba viac ako 30 % hlasov. Inak tomu nebolo ani v Ozdíne. Počas volieb nastali v obci miestne nepokoje. Ale keď DS získala 2/3 všet kých hlasov, situácia sa upokojila. Prispel k tomu i odchod troch horlivých komunistických prívržencov, ktorí sa po prehratých voľbách odsťahovali do Čiech.

Medzi najvýznamnejšie povojnové roky v Ozdíne nepochybne patrí rok 1947, konkrétne deň 22. máj. V tento sviatočný deň dostali Ozdínčania pre svoju obec elektrický prúd. Hoci bol všedný, pracovný deň, nepracovalo sa. Obec pre všetkých svojich obyvateľov vystrojila veľkú hostinu, na ktorú zakúpila l teľa, 6 litrov ''šnapsu'', sliepky a iné potraviny. Vlastná slávnosť sa začala v chráme Božom výzvou: ''Buď svetlo'' Po tejto výzve sa ako prvý rozsvietil kostol a potom celá dedina.

Ozdín po roku 1948

Vo februári 1948 nastal v celom Československu politický zvrat, ktorý komunisti pomenovali socialistický. Podľa príkazu ZSSR bol nastolený nedemokratický, totalitný režim na čele s komunistickou stranou. Československo sa stalo satelitným štátom ''sovietskej ríše''. Tento sovietsky vzor sa takmer okamžite premietol i do vnútornej politiky štátu. Dochádzalo k tzv. očistám verejného života, t. j. občania, ktorí boli novému režimu nepohodlní, boli z neho odstraňovaní. Komunistická strana sa stala štátostranou, vo voľbách bola jednotná kandidátka. Politický systém sa budoval na prísnom centralistickom princípe. Pre slovenské národné orgány to znamenalo obmedzenie ich právomocí. Najtragickejšou a najbolestivejšou súčasťou komunistického systému bolo kruté prenasledovanie vymyslených odporcov režimu, tzv. triednych nepriateľov. V mene toho nastalo v Československu najmä v 50-tych rokoch masové zatýkanie, väznenie a iné prenasledovanie obyvateľov. Uskutočnili sa stovky vopred naplánovaných súd nych procesov. Rozsudky boli kruté, patrilo sem mnohoročné väznenie i tresty smrti. Ako prví boli odstraňovaní členovia nekomunistických strán, neskôr kňazi a rehoľníci, protifašistickí bojovníci, roľníci, ba dokonca aj vlastní funkcionári vládnucej komunistickej strany.

Februárové udalosti 1948 mali v obci pokojný priebeh. Obyvateľstvo ani netušilo, že sa chystá prevrat. Keď došlo k vládnej kríze, všetci zachovali pokoj a rozvahu. Keď po 25. februári kríza prešla, občania lojálne pracovali ďalej. V obci sa utvoril akčný výbor, zmenilo sa predstavenstvo obce a jej predsedom sa stal Pavel Činčurák. Nasledujúce roky, tak ako i na celom Slovensku, aj v Ozdíne priniesli veľké zmeny. Socializačný proces hospodárstva nie raz rozvíril pokojnú hladinu života občanov. O obecné veci sa staral Miestny národný výbor (MNV) za spolupráce Štátneho obvodného úradu MNV v Uhorskom, ku ktorému táto obec bola pričlenená od prvej svetovej vojny.

Radikálne zmeny do obce priniesli však až päťdesiate roky. V roku 1950 sa úplne zmenila doterajšia štruktúra obecnej správy a MNV sa dostal do nového funkčného obdobia s oveľa väčšími právomocami i povinnosťami. Dňa 4. mája bola prevedená voľba nových funkcionárov do MNV. Predsedom sa stal Jozef Jančo, podpredsedom Ján Ďuriška - Ďuriškove, pokladníkom Daniel Struhár. Za ďalších členov MNV boli zvolení Ján Betina, Ján Mlynár - Birka, Ján Kolimár, Elena Milenová, Martin Kačáni, Ján Kamas, Pavel Spišák a Pavel Hano - Plachtové.

O rok neskôr, konkrétne v januári, došlo k ďalším zmenám, medzi ktoré patrilo pričlenenie obce do novovzniknutého okresu Poltár. Avšak najväčšou novotou a zároveň i zmenou bolo založenie miestneho JRD v roku 1952. Od tohto roku prešli občania roľníckeho pôvodu od súkromnej malovýroby k družstevnej veľkovýrobe. Tzv. proces kolektivizácie (združstevňovania) neobišiel teda ani Ozdín. Aj roľníci, ktorým štát v rokoch 1945-1948 pridelil pôdu v rámci pozemkovej refor my, museli vstupovať do družstva. Kolektivizácia sa uskutočňovala prevažne násilným spôsobom a JRD vo svojich začiatkoch bolo značne stratové.

Koncom augusta 1952 sa na podnet Okresného národného výboru (ONV) zriadilo v obci JRD tretieho typu. Prvým predsedom družstva sa stal Pavel Činčurák, účtovníkom bol Michal Ďuriška, vedúcim rastlinnej výroby a skupinár Michal Ozdinec, vedúcim živočíšnej výroby Pavel Spišák, skladníkom bol Daniel Struhár a pokladníkom Ján Hano.

Občania len s nedôverou prijímali fakt, že svoj majetok ako kravy, voly, kone, ošípané, ale i poľnohospodárske stroje musia odovzdať družstvu. Prvou obeťou a zároveň i odstrašujúcim príkladom pre iných bol Jozef Haluška, jeden z najväčších ozdínskych gazdov, ktorý nedokázal splniť štátom stanovené dodávky (kontingenty). Na základe tejto skutočnosti bol predvolaný pred Okresný ľudový súd a odsúdený na stratu slobody v trvaní jedného roka a pobytu v obci. Jeho pôda bola skonfiškovaná a pridelená novozaloženému JRD. Tento akt bol ná strojom nepriameho tlaku na všetkých poľnohospodárov. Na základe toho väčšina podpísala prihlášky do družstva, no našli sa aj takí, ktorí to naďalej odmietali. V celej obci ostalo len 5 rodín pri súkromnom spôsobe hospodárenia.

Nasledujúci rok priniesol obyvateľom obce ešte väčšie napätie, ako rok minulý. Narušené boli najmä medziľudské vzťahy, odvíjajúce sa práve z novozaloženého družstva. Ľudia si nevedeli zvyknúť na spo ločnú prácu, pretože každý bol doposiaľ naučený pracovať len na svojom. Akoby to nestačilo, 31. mája 1953 ich zasiahla menová reforma. Československá vláda vyhlásila výmenu peňazí. Každý občan si musel vymeniť peňažnú hotovosť v pomere 1:50 a úspory v banke v pomere 1:5, odstupňované podľa výšky vkladu. Zároveň došlo i k úprave cien a platov v pomere 1:5. Menová reforma vyvolala obrovské štrajky najmä v Čechách, kde v Plzni demonštrovalo až 20 000 robotníkov. Podľa neoverených správ bolo v obci zamenených až l 700 000 korún (Kčs). V čase menovej reformy žilo v Ozdíne 350 obyvateľov, 163 mužov a 187 žien v 90 domácnostiach. Obec bola stále prevažne evanjelická počtom 300 evanjelikov a.v. a 50 rímsko-katolíkov.

Ani druhá polovica 50-tych rokov nebola jednoduchá. Boli to práve početné politické procesy, ktorým sa nevyhla ani obec. Tieto procesy boli vrcholným bodom masovej nezákonnosti, boli organickou a prirodzenou súčasťou komunistického režimu. V štáte sa vybudoval dôkladný mechanizmus, produkujúci politické procesy. Dňa 22. januára 1960 bol na Krajskom súde v Banskej Bystrici odsúdený bývalý ozdínsky evanjelický farár, Ján Trebula, na 3 roky odňatia slobody pre nedovolenú činnosť v náboženskom spolku Modrý kríž. Zároveň bol pozbavený farárstva a jeho rodina sa musela odsťahovať z Ozdína do Lučenca.

V 60-tych rokoch sa obec ďalej rozvíjala a modernizovala v duchu socialistického plánovania. Prebiehala výstavba vodovodu a rezervoáru, vybudovali sa chodníky, do obce bola zavedená automatická telefónna ústredňa. V roku 1965 žilo v Ozdíne 327 obyvateľov v 82 domoch. V niečom sa však 60-te roky od tých predošlých líšili. Totiž, socializmus sa v tomto období dostal do slepej uličky, prežíval morálnu i hospodársku krízu. Občania prestávali veriť sľubom o šťastnej budúcnosti a otvorene vyslovovali nespokojnosť s existujúcimi pomermi. Slovenskí občania požadovali nové usporiadanie štátu, pretože necitlivé protislovenské zásahy totalitného režimu ich ponižovali a zámerne oslabovali aj ich národné postavenie v československom štáte. Tieto zmeny vyvrcholili v roku 1968, keď bol dňa 5. januára za 1. tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) zvolený Slovák - Alexander Dubček. Spolu s tzv. reformnými komunistami začal realizovať základné a spoločenské zmeny, ktoré s nadšením podporovala väčšina obyvateľov. Dúfali, že sa začína ''socializmus s ľudskou tvárou ''. Zrušila sa cenzúra, vznikali nové organizácie a spolky, konali sa verejné zhromaždenia, čiastočne sa uvoľnila náboženská sloboda. Tieto zmeny živo vnímali i samotní občania v obci. Hodnotili ich kladne a stotožnili sa s nimi. I zvláštne poveternostné pomery, tak hojné na úrodu, akoby predurčovali nový vietor v politických plachtách. No útok piatich vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska) v noci z 20. na 21. augusta 1968 do Československa razom zmaril všetky nádeje a celé dianie v štáte vrátil späť do starých koľají. Odštartoval sa proces normalizácie. Konsolidácia pomerov neobišla ani Ozdín. Ako píše kronikár: ''...rôzne bujaré názory na vývoj v štáte sa správne usmernili a množstvo rezolúcií i nápisov po obci, s ktorými prišli niektoré horúce hlavy sa odsúdili.'' Po tomto krízovom období KSČ v obci, ešte viac ako predtým, zaznamenala vysokú aktívnu činnosť v politickom aj vo verejnom živote. Veľkú starostlivosť venovala najmä mládeži, trebárs usporadúvaním rôznych akcií, besied, športových podujatí, výletov, ktorých cieľom bola snaha obrátiť ich pozornosť z vnútropolitického diania v štáte a ukázať im aké je úžasné žiť v socialistickom zriadení. Táto iniciatíva bola zameraná aj na žiakov, ktorí v tom čase navštevovali náboženskú výchovu. Tá nemohla svojou zaujímavosťou konkurovať takýmto akciám, takže počet prihlásených detí neustále klesal, až sa pre nízky počet žiakov náboženstvo prestalo v škole vyučovať.

Sedemdesiate a osemdesiate roky môžeme hodnotiť v celku kladne z hľadiska rozvoja obce. V Ozdíne sa vybudovala neprašná komunikácia a márnica. Zmeny nastali aj v samospráve obce. Príčinou týchto zmien bolo zlúčenie Ozdína s obcou Bystrička v roku 1973 do jedného správneho celku. Kladne však nemôžeme hodnotiť postavenie, do akého sa spoločnosť po roku 1968 dostala, teda aj spoločnosť v Ozdíne. Ľudia sa utiahli do súkromia a prestali sa zaujímať o politický život. Takéto postoje, umŕtvujúce spoločnosť, vyhovovali vládnucej moci, ktorej nešlo o podporu verejnosti, ale nestrpela ani akýkoľvek odpor. Ďalší ukazovateľ, ktorý smeroval k záporným hodnotám, bol demografický vývoj. Tak napr., kým začiatkom 60-tych rokov žilo v Ozdíne 349 obyvateľov, začiatkom 70-tych to bolo už len 293 a v 80-tych rokoch dokonca len 211 obyvateľov. To predstavuje úbytok v priebehu 20 rokov o 138 osôb, t.j. 1/3 obyvateľstva obce.

Tento neblahý jav vedome podporovalo i stranícke vedenie, snažiac sa zlikvidovať malé obce rôznymi opatreniami, napr. zákazom stavať nové domy, rušenie škôl, služieb atď. Podporoval sa odchod ľudí do väčších obcí, kde boli vystavané fabriky alebo do miest, kde ako huby po daždi vyrastali nové sídliská.

Obec od roku 1989 až po súčasnosť

17. november 1989 môžeme pokladať za začiatok prelomových zmien v celej spoločnosti. V tento deň sa v Prahe, podobne ako deň pred tým v Bratislave, uskutočnila študentská manifestácia. V dôsledku brutálneho zásahu proti nej sa ako reťazová reakcia začal mohutný celospoločenský pohyb. Konali sa protestné zhromaždenia najmä v kultúrnych a verejných inštitúciách, na vysokých školách, na úradoch a závodoch. Celoštátny generálny štrajk dňa 27. novembra ukázal, že existujúci režim stratil podporu nielen obyvateľstva, ale aj armády a bezpečnosti. Tento vývoj viedol nakoniec k pádu vedúceho postavenia komunistickej strany v štáte a spoločnosti dňa 29. novembra 1989, kedy Federálne zhromaždenie prijalo proti KSČ takýto zákon. V Československu sa tak po 40 rokoch skončila vláda jednej strany.

Tieto udalosti mali živý ohlas aj v Ozdíne. Prejavilo sa to najmä v samospráve obce. Voľby do nej sa uskutočnili dňa 23. a 24. novembra 1990. Bolo zvolené nové obecné zastupiteľstvo s počtom 11 členov. Z tohto počtu 6 členov bolo z Ozdína a 5 z Bystričky. Starostom obce sa stal Daniel Turcaj. Za Ozdín boli zvolení poslanci - Ján Králik, Erika Števčinová, Pavel Kolimár, Mária Hanová, Alžbeta Rízová a Ing. Miloslav Kamas. Poslancami z Bystričky sa stali Jozef Siviček, Miroslav Vitéz, Titus Detvan, Štefan Mužík a František Illéš. Na voľbách sa zúčastnila prevažná väčšina voličov z obidvoch obcí počtom 160. Z Ozdína prišlo voliť 68 voličov, z Bystričky až 92. Po voľbách prišli poslanci z Bystričky s návrhom na osamostatnenie ich obce od Ozdína. Tento návrh však neprešiel. V Bystričke bola spísaná i petícia za osamostatnenie ich obce, v ktorej mali občania možnosť vyjadriť svoje stanovisko k danej otázke. Občania sa v nej vyjadrili, že i naďalej chcú ostať v jednom správnom celku s obcou Ozdín. Môžeme skonštatovať, že i táto petícia, t. j. rozhodnutie občanov Bystričky kde chcú patriť, bola neklamným znakom rodiacej sa demokracie.

Demokratizačné zmeny boli cítiť aj v iných oblastiach či už hospodárskych, alebo spoločenských. Len rok po páde totality bola v Bystričke zriadená súkromná pekáreň, t. j. nóvum, s ktorým sa občania stretli po 40 rokoch. Ďalej sa ľudia mohli bez problémov hlásiť k svojmu vierovyznaniu a navštevovať bohoslužby.

V 90-tych rokoch vzrástol počet obyvateľov v obci, čo je veľmi po tešujúci faktor vzhľadom na klesajúci demografický vývoj. Tento jav súvisel s výstavbou vodného diela Málinec. Kvôli zatopeniu obce Hámor a vysťahovaniu ľudí z ochranného pásma, pretože priehrada slúži ako zdroj pitnej vody, prišlo do Ozdína bývať niekoľko rodín práve z tejto oblasti. S ich príchodom v obci vzrástol počet obyvateľov s rímskokatolíckym vierovyznaním, čo viedlo k výstavbe rímsko-katolíckej kaplnky pre duchovné potreby týchto veriacich. Dňa 28. novembra 1999 ju slávnostne vysvätil biskup Eduard Kojnok. Medzi významné zmeny, ktorými obec prešla koncom 90-tych rokov, patrí aj plynofikácia a pričlenenie Ozdína z lučenského okresu do novovzniknutého okresu Poltár.

V súčasnosti v obci žije 178 obyvateľov, 69 mužov a 109 žien v 62 domácnostiach. K evanjelickému vierovyznaniu sa hlásilo 101 občanov, k rímskokatolíckemu 75 občanov, 2 boli bez vyznania.

Nemôžeme nespomenúť, že od roku 2001 obec Ozdín začala používať obecné symboly erb, pečať, vlajku. Tie boli schválené a zrekonštruované na základe dobových záznamov Heraldickou komisiou.

Obecný erb má v červenom štíte dve strieborné sekery na zlatých skrížených poriskách. Tie sú prekryté strieborným osemspicovým kolesom, spoza ktorého vyrastajú tri zlaté vetvičky kopijovitých listov. Stredná je rozkonárená, so strieborným pukom uprostred. Erb je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom 0-54/01.

Vlajka obce Ozdín pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách: červená (2/9), žltá (1/9), červená (3/9), biela (1/9) a červená (2/9). Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pečať obce Ozdín je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC OZDÍN. Pečať má priemer 35 mm, čo je v súlade s domácimi zvyklosťami a predpismi o používaní pečiatok s obecnými symbolmi.

Zdroj: Martin Karásek – Ozdín – monografia obce, 2002